Slovensko valcuje mlčiaca väčšina

Autor: Marek Páva | 6.1.2014 o 15:00 | Karma článku: 16,76 | Prečítané:  1834x

Na portáli SME, kde pravdepodobne jediní SMER-voliči sú brigádnici zo Súmračnej, sa poslednú dobu vyrojili desiatky blogov na tému, prečo nechcú Fica za prezidenta. Pritom vhodenie  volebného lístka do urny, je iba malý, aj keď dôležitý krôčik k lepšej krajine. Či už bude hlava štátu Kiska, Kňažko alebo Fico, hlavná zodpovednosť za stav Slovenska je na nás. Áno, je dôležité ísť si konečne zvoliť prezidenta, na ktorého budeme hrdí a dokáže dať dokopy súvislú vetu. Ak však budeme pasívne vyčkávať na ideálnych politikov, ktorí tu konečne spravia poriadok, nikdy sa zmeny nedočkáme. Nečakajme teda na zázrak, ani na výhru v blbôčkovej lotérii, a začnime sa aktívne zapájať do diania v našom okolí. Slušních ľudí tu žije väčšina. Vďaka všeobecnej apatii nás ale valcuje skupina parazitov, pripravených vysať nás do posledného eura.

Kedysi, pred rokmi, som si v dobrej viere decentne postavil stan, na okraji chráneného územia jazera Fuchlsee, neďaleko Salzburgu. Následne ma traja z piatich okoloidúcich nahlásili polícii. Nebol som vtedy z toho zrovna nadšený, ale spätne som si uvedomil, že za tým ako Rakúsko vyzerá, nie sú iba vhodne nastavené zákony. Zdrojom úspechu sú aktívni občania, ktorí si vynucujú dodržiavanie týchto pravidiel. Tam by bolo nemysliteľné, aby niekto ilegálne vyrúbal les o rozlohe šesť futbalových ihrísk, ako sa to stalo na Kolibe, klčoval vinice na Neusiedler See, staval bytovku priamo pred oknami susedov, alebo sa pregrciaval autom po hrádzi. Okamžite by sa zdvihla vlna odporu, ktorú by neustáli ani politici, ani zodpovední úradníci. V Rakúsku sú ľudia jednoducho ochotní riešiť aj zdanlivé maličkosti, ako napríklad môj stan pri jazere.

Kľúčový problém Slovenska tak nie sú skorumpovaní politici, ani diery v zákonoch, ale mlčiaca väčšina. Jedna jej časť nemala nikdy záujem venovať sa činnostiam, ktoré im neprinášali priamy prospech. Ich životný priestor sa zväčša zužuje na chodenie do práce, nakupovanie, relax pri pozeraní Paneláku, a ak sa zadarí, tak dovolenka v Chorvátsku cez leto. Korupciu navonok odsudzujú, avšak dokážu podvedome obdivovať kriminálnika (finančníka?) zo Smotánky. Paradox, hlavne keď dotyčný často žije výlučne z ich peňazí.

Druhá skupina mlčiacej väčšiny, kedysi patrila k optimistom. Poctivo na sebe pracovali, odmietli mečiarizmus a zvolili si nových politikov. Uverili však milosrdnej lži, že politici nakoniec vyriešia ich problémy a bude lepšie. Preto sa neozvali, keď likvidovali park pri ich dome, aby tam mohli postaviť skleneno-betónové monštrá. Mlčali, keď si policajt vypýtal úplatok, aj keď im pred oknom stavali megaboard s reklamami. Tvárili sa, že nevidia ako niekoho bijú na ulici, alebo "tapetujú" zastávky autobusu plagátmi. Všetky tieto veci ich prirodzene hnevali, ale neurobili nič, v rámci svojich možností, aby tomu zabránili. Nenabrali odvahu, prípadne sa spoliehali na druhých. Postupne prišla apatia a odkedy sa začala rabovačka skupiny okolo chlapíka s kolou, tak radšej nepozerajú ani správy a snažia sa žiť vo svojom svete. A práve o to išlo tým hore. Potrebujú mlčiacu väčšinu, takú čo sa bude v tichosti kŕmiť podhodenou kosťou. A hlavne nebude kaziť ich kšefty.

time-for-change.jpg

Občiansky aktívnych ľudí je na Slovensku stále zúfalo málo. Je však pozitívne, že každým rokom začínajú pribúdať rýchlejšie. Iniciatívy ako Zelená hliadka, Cyklokoalícia, či Bratislava Otvorene oslovujú čoraz širšie skupiny obyvateľov. Pribúdajú aj občania, čo sa angažujú na vlastnú päsť. Posielajú podnety cez portál Odkazprestarostu.sk, komunikujú priamo s úradmi, alebo jednoducho sadia stromčeky za svojou bytovkou. Bez týchto aktivistov (všimnime si negatívny nádych, ktorý to slovo vyvoláva), by sme už mali v Bratislave ropovod, gambleri by kŕmili automaty v megakasíne, nad Dlhými dielmi by sme miesto po lese behali pomedzi bytovky. Pezinčania by chodili na neďelnú prechádzku po skládke odpadu a obyvateľom Košíc by zažiarili očká od uránovej ťažby. Za zmienku stojí odpor bežných občanov, proti nedávnemu výrubu lesov na Kolibe. Verejný a mediálny tlak nakoniec donútil troch ministrov vystúpiť na tlačovej konferencii a (aspoň formálne) začať veci riešiť.

Možnosti meniť veci sú dnes obrovské. Vonkoncom netreba mať kopu voľného času, prípadne sa nahý priviazať reťazou o stromček na vianočných trhoch.  Stačí mať oči otvorené a nebáť sa ozvať v pravý čas. Zaujímať sa o dianie vo svojom meste. Privolať políciu a vynútiť si dodržiavanie zákona, ak sa porušuje. Ohradiť sa emailom, petícou, protestom proti nezmyslenej výstavbe, neporiadku, alebo ničeniu zelene vo vašej mestskej časti. Poslať odkaz pre starostu, poukázať verejne na problém. Pozbierať smetie okolo paneláku, vysadiť kvety, natrieť lavičku. Pridať sa k už existujúcim iniciatívam. A nezatvárať oči pred problémom, len preto, že iným je to (zdanlivo) jedno.

V neposlednom rade je nevyhnutné, zaujímať sa o komunálnu politiku, lebo na náš bežný život ma taký istý vplyv ako tá „veľká". Nevoliť stranícky, ale vyberať si konkrétnych ľudí, za ktorých hovoria činy. Existujú inciatívy ako Zmena Zdola, či Naša Bratislava, kde nekandidujú sterilní straníci ale občiansky aktiviti. Osobnosti, ktoré majú za sebou konkrétny príbeh, výsledky.

Dnes žijeme na Slovensku v dobe, kedy nestačí raz za čas odvoliť tie "správne" strany a dúfať v lepšie zajtrajšky. To je iba nutné minimum, psia povinnosť. Ak má prísť zmena, tak musí prísť od ľudí. Politici a úradníci v štátnej správe by mali byť pod neustálym tlakom verejnosti. Musia si uvedomiť, že každý podvod, nečinnosť alebo zanedbanie povinnosti budú povšimnuté. Že ak budú arogantne ignorovať potreby obyvateľov, budú pri prvej príležitosti vymenení. Tento verejný tlak je momentálne slabý. Tak slabý, že až na pár výnimiek sa nám vrchosť môže arogantne smiať do tváre a pofidérni úradníčkovia sa spokojne vozia v luxsných mercedesoch po poľovačkách. Slovami klasika z Gorily: volič je hovno. Ale môže si za to sám.

Moderné Slovensko, ktoré jedného dňa pôjde príkladom, a na ktoré budeme hrdí, si musíme najprv vybojovať. Nepôjde to ale formou revolúcie ako v roku 1989, keď padal komunizmus. Bude to zdĺhavý boj. Poctivý každodenný zápas o spoločný verejný priestor, životné prostredie, o našu krásnu krajinu. Bude to aj boj samého so sebou, o výzve nabrať odvahu, obetovať svoj čas a energiu pre spoločnú vec. Každá snaha skôr či neskôr prinesie ovocie, pridajú sa susedia, známi, rodina... Na jeho konci budú mať navrch slušní, aktívni ľudia so záujmom o miesto kde žijú.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?